Moje detstvo...

...... trvá !

Narodila som sa na operačnej sále v jednej z Košických nemocníc na cisársky rez. Bolo to 19. januára 1999, bol to utorok a ako som zazrela denné svetlo a hodinky na ruke lekára bolo tam 08:45 hod. (to pamätám ako dnes). Bola kosa a bola som z toho dosť znechutená a nechcelo sa mi ani plakať. Tak ma lekári kriesili a o 15:00 hod. som šla na prvú operáciu, kde mi museli operovať ráštep chrbtice. Na to sa mi viedlo celkom dobre až pokiaľ som neskončila na novorodeneckej JIS-ke. Tam mi lekárka nedávala šancu na prežitie a kázala maminke ,, kúpiť truhlu." Strávila som v nemocnici od narodenia 8-mesiacov s domácim liečením najdlhšie týždeň...

 Teraz mám 21 rokov, (21 - operácie za sebou) , chodím na TAP ( Technicko-Administratívny- Pracovník ) na Opatovskú cestu 97, Školy pre telesne postihnutých...som opäť v prvom ročníku .... škola ma baví aj ked musím priznať je náročná z hľadiska zdravotného stavu, že mám veľa kontrol u lekáro, liečenia a zas pred operáciou vdaka jednému lekárovi z KE ... Mám kamarátov za čo im ĎAKUJEM.

Najradšej mám svoju maminku. Otec - môj biologický - ten to nezvládol a radšej sa s ním mamka rozviedla a  otec si založil novú a zdravú rodinu. Celé detstvo som travila a trávim s ľudmi ktorých MILUJEM a oni MILUJÚ mňa. Prvých 8.mesiacov som bola len v nemocnici a potom do 5.rokov - vyrástala som u mojej babiny a deduška s mamkou a mojou tetou Andreou. Bolo nám tam veľmi dobre ,ale mamka sa chcela osamostatniť a tak bývame  samé. Chodievala som veĺa do Bratislavy a tam mi zoasalo veĺa ľudí ktorých mám rada / pánov doktorov a pani sestričky/, ktorí ma tiež ľúbia a záleží im na mne. Vážim si celú DFNsP na Kramároch, pretože tam sa mi nikto nesmial, neotáčal sa za mnou a brali ma takú aká v skutočnosti som, neklamali ma o zdravotnom stave, davali mi silu bojovať a nerobili rozdiel medzi ľudmi , či sú vozičkári , chodiaci , inkontinentný s tyčkami v tele, alebo bez nich...V Brastislave som prežila dedstvo od svojich 2,5 roka, dali mi tam nádej a pripravili ma na dospelosť a vďaka nim a maminke som dnes tu kde som. minulý rok sa stala tragedia kde urobil lekár operáciu ktorá nebola plánovana a celú opateru, snahu a bolesť zmietol zo stola jedným rezom a odrezal mi hlavicu stehennej kosti. Celú tú drinu  .... trauma na celý život ... 13.mesiacov som nevedela ani chodit po styroch a odvtedy mam stále bolesti. keby nie Blavy a nevybavia mi Dr. Cibura tak neviem či som tu. Mali by mi dávať umelý klb, viete čo to je žiť a naučiť sa žiť bez klbu?!Detstvo som mala celkom v pohode keď som nemala po operácii alebo pred. Mamina bojovala za moje zdravie aj s Blavou a pripravovali ma na samostatnosť a toto? ... tažko sa mi o tom píše ale nezlomí ma to už. prešli sme tým a verím, že ma iný dajú dodporiadku.

S mamkou si užívame ak sa dá, flakame sa, varíme a ako som spomínala škola a potom zábava ... ,počúvame hudbu a smejeme sa! Rada som na FB,hrajem hry,pozerám telku,večer zaspávam s mp3 počúvam ELÁN, Kristínu, Mirgovú, Kali, Durica .... ale páči sa mi aj všetko slovenské .(no ELÁN to je moja srdcovka to musí byť...to mi urobí takú náladu,že konec...neviem čo zo sebou.).Joj , rada tancujem (to by ste sa čudovali aký mám rytmus),rada s mamkou varím,popratám  ... snažím sa pokiaľ sa dá a ako sa cítim.

,, Táto stránka je podporovaná službou weblahko.sk "     ... Ďakujem